Hudákova poézia je o videní šialenej hudby, o nepokojných, mučivých nociach, o zúfalom nočnom telefonovaní s neznámym hlasom, o hľadaní vody v dobách najväčšieho smädu i o spíjaní sa do temnôt, aby ničota pociťovaná na vlastnej koži vytrhla človeka z letargie, aby sa možno takto spoznalo šťastie.