Roku 1959 sa Alexander Matuška stal vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV a pracoval tam až do náhleho skonu roku 1975. Na novom pracovisku sa aj on zapojil do výskumných úloh. Ak sa predtým jeho publikovanie odvíjalo od osobných rozhodnutí a vnútornej potreby, odteraz sa riadil ústavnými plánmi.
Do druhého zväzku Diela Alexandra Matušku sa dostali štyri knožné publikácie aq to Profily, Štúrovci, Nové profily a Vavríny nevädnúce i séria portrétov slovenských spisovateľov a kultúrnych pracovníkov, od generácie štúrovcov, cez generáciu realistov, autorov Slovenskej moderny až po Matuškových súčasníkovz medzivojnového a povojnového obdobia.
Alexander Matuška patrí k zakladajúcim osobnostiam slovenskej modernej literatúry, je jeden z vrcholných predstaviteľov literárnej kritiky a esejistiky na Slovensku v 20. storočí. Do literatúry vstúpil ako 20-ročný poslucháč filozofie v roku 1930 článkom Hra na fujaru a pokrok, v ktorom sa naplno prejavil jeho polemický a iskrivý štýl.
Výber z Matuškových statí a brilantných esejí o mravných či nemravných činoch v hraničných situáciách. Matuška nemoralizuje, vie o ľudskom správaní, o zlyhaniach, ale i o nečakanej odvahe. Duchovné kolaborantstvo nie je typicky slovenský problém.
Alexander Matuška je známy ako burič a boriteľ ustálených hodnôt a kritik oficiálnych osobností, stotožňujúci sa s postavami idúcimi proti prúdu. V profilových statiach (Sládkovič, Hurban, Štefánik, Hviezdoslav, Vajanský, Rázus, Hronský, Rúfus, Tatarka...
