Slavný řecký dramatik napsal jednu ze svých úspěšných komedií v letech, kdy tvrdé boje mezi Athénami a Spartou sužovaly obyvatele Peloponésu. Hrdinou hry je athénský vinař Trygaios, který se nikoli na Pegasu, jak by se slušelo, ale na hřbetě smrdutého obřího chrobáka vydá na Olymp, aby u Dia orodoval za ukončení války.
U nás nejčastěji uváděná komedie starořeckého dramatika patří mezi klenoty antické literatury. Titulní hrdinka hry Lýsistraté přesvědčí athénské, spartské a další ženy z řeckých států, které se účastní Peloponéské války, aby přinutily své muže k uzavření míru.
Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti.
Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby.
Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny.
Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania.
Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi.
V starovekých Aténach na pódiu Dionýzovho divadla pod Akropolou dominovala tragédia. No popri dramatickom umení dostávala priestor aj komédia, ktorá sa objavovala v satyrských hrách po predvedení tragických trilógií, ale aj ako samostatný žáner. A práve komédia bola náplňou tvorby Aristofana, ktorý sa stal najznámejším predstaviteľom starej atickej komédie.
Starořecké "hypotézy" k dramatu. Parodie na sofistickou moudrost, k níž je přiřazena i činnost Sókratova.