Básnik Boris Mihalkovič disponuje najvzácnejším darom: vnímavou pokorou k hodnote slova a reči, k jeho a jej možnostiam, dosahom a presahom. Jednotlivé texty Mihalkovičovej knihy Môj nebeský kôň možno pripodobniť k šperkárskej práci na budovaní a cizelovaní verša, na prelínaní niekoľkovrstvových metafor s podobenstvami a symbolmi.
Mihalkovič nechce byť širokospektrálny a umelecky nenásytný, hoci jeho rozhľad v literatúre mu to umožňuje. Je vždy vnímavý k zázemiu a konkrétny voči situácii človeka v plnom rozsahu prirodzeného osudu. Po dlšej odmlke prichádza s knihou Slnko nad Modrou. V prvej časti Srdce na dlani akoby znovu nadväzoval na svoj tradičný útvar.