Lipcsei je bezprostredný, spontánny, prirodzený, ba žiada sa povedať nenútene jednoduchý. Jeho poézia neexperimentuje s jazykom, ani v rámci ozvláštnenia nehľadá neobvyklé modality básnickej dikcie. Lipcsei je poeta natus, jeho text nie je odvodený, ani sa neusiluje o dialóg s inými koncepciami či myšlienkovými systémami.
Básne Ladislava Lipcseia v zbierke Svätým mečom predstavujú svet ako miesto pre zrod afirmatívneho vzťahu ku skutočnosti, kde sa všetko, čo sa má obvykle vnímať ako profánne, stáva sakrálnym. Lipcseiov lyrický subjekt má rád tento svet, ale jeho podobu napriek tomu dopĺňa svojskými presahmi a duchovnou transcendenciou.