Prozaický metatextový debut slovenského autora Marcela Lacka prináša otvorené príbehy ako časti nekonečného celku. Sú to prototypy naratívnych sekvencií, ktoré sa vzájomne prelínajú a koexistujú, aby sa v rôznych kolíziách spochybňovala ich opodstatnenosť.
Básnický debut Marcela Lacka je zrelý a ambiciózny, svoju energiu čerpá z éry text generation či anesthetic genderation. Autor nepriamo reaguje na aktuálne výboje spirituálnych posthumanistov, alebo tzv. druhú vlnu dekonštruktívneho písania, ktorá čoraz viac rezonuje v súčasnej slovenskej poézii.