Monografia predstavuje inštitút darovania s príkazom podľa rímskeho práva. Analyzuje darovania sprevádzané obdarovanému uloženou povinnosťou, ktorá nemusela spočívať iba v určitom použití darovanej veci (nemusela byť len účelovým určením), ale mohla mať aj širší zámer a jej splnenie mohlo byť v záujme darcu alebo tretej osoby.
Zmyslom štúdia rímskeho práva nie je memorovanie absolútne platných pravidiel.
Všeobecné náhradníctvo, spočívajúce v ustanovení náhradného dediča v testamente pre prípad, že prvý ustanovený sa dedičom poručiteľa nestane, v súčasnom občianskom zákonníku Slovenskej republiky zakotvené nie je. Ide pritom o tradičný inštitút, vyplývajúci zo samotnej podstaty práva ustanoviť testamentom dediča.