V rokoch 1982-83 sa Albert Marenčin ako pracovník galérie stretával s Júliusom Jakobym. Napriek generačnej bariére dvatsiatich rokov si od prvého stretnutia boli blízki v názoroch na umeleckú tvorbu aj v životných postojoch. Pre Jakobyho sa obraz stáva obrazom nie peknou maľbou ani technikou, ale zážitkom, krotý sa stal obrazom vo svojej autentickej bodobe.
