Braňo Hochel
Autor: neznámy autor
Vydavateľstvo: Literárny klub s.r.o. 1997
EAN: 9788088897149
Braňo Hochel, víťaz prvého ročníka literárnej súťaže Poviedka, dovtedy známy najmä ako básnik, literárny vedec, prekladateľ a jazykovedec, doplnil pestrú škálu svojej tvorby o knižku rozmanitých prozaických textov, ktorú pomenoval Gombíky. Symbolika názvu spočíva vo funkcii konkrétnych gombíkov.
čítať viacBraňo Hochel, víťaz prvého ročníka literárnej súťaže Poviedka, dovtedy známy najmä ako básnik, literárny vedec, prekladateľ a jazykovedec, doplnil pestrú škálu svojej tvorby o knižku rozmanitých prozaických textov, ktorú pomenoval Gombíky. Symbolika názvu spočíva vo funkcii konkrétnych gombíkov. Autor s hravou ľubovôľou zapína a rozopína sériu príbehov spracovaných s rozličnou mierou spontánnosti.
Táto zbierka nie je lacným čítaním, texty nezaprú rukopis básnika, ktorý neopozerané a pritom spontánne obrazy zaplietol do osnov svojich príbehov. Málokedy sa im dá vyčítať násilnosť či vyumelkovanosť, riadky príjemne tečú v mysliach i medzi perami. Jednoznačná súvislosť medzi jednotlivými časťami (Potopa Tri kapitoly zo slovenskej poetiky Epizódy či Najdôležitejšie je udrieť prvý Poď, Olof) zarámovala zbierku, dôležité je však vzájomné prepletenie príbehových častí so snovými (Kúpalisko, Učiteľ, Príhoda z vlaku). V tomto usporiadaní majú neprehliadnuteľné miesto poviedky Výkrik, Príbeh pani Katky, Muž, ktorému veľmi ukrivdili a Latina. V nich je ilúzia skutočnosťou a každý sen sa končí prebudením po ktorom zostanú len spomienky a poznanie, že je po všetkom. Rozprávanie Braňa Hochela je pôsobivé a v kombinácii s pestrou pocitovosťou je celkom príjemným zážitkom. (Jarmila Ďurianová)
Braňo Hochel svoje poviedky často situuje do spoločnosťou korektne vydeleného prostredia, akým je vidiecka škola, starobinec či chata v horách. Na protagonistoch zvýrazňuje neprimeranosť ich súčasného postavenia vzhľadom k ambíciám z minulosti. Riadenie sa odlišným spôsobom myslenia je hlavnou príčinou nezaraditeľnosti a zárodkom komunikačného problému. Príbehy, naplnené nekonvenčnosťou odlišných a odrovnaných typov ľudí, ktorí mali v živote pôvodne vyššie ambície, majú povahu paradoxu. Za určitých okolností ich totiž môžeme považovať za naozaj slobodných: Zahľadel sa na veselé, vyštípané, unavené tváre a vedel, že ani dnes nebude vyučovať podľa osnov (s.54). V spoločnosti, ktorá bola odidealizovaná, je iba jej okraj miestom pre nezávislosť. Možnože i kvôli prezentácii tohto názoru autor pridal k námetom, ktoré sú vo svojej podstate smutné, štipku kultivovaného humoru.