Básnická zbierka od Janka Martona z roku 2021, jeho desiata v poradí.
Požičovňa ticha nie je vypožičaná. Je moja. Premýšľal som, koho by som oslovil na túto anotáciu na druhú stranu knihy. Nebolo by to fér. Pre mňa, ani pre osobu, ktorú by som oslovil. Buď by ostala ticho, alebo by si požičala slová, ktoré by vlastne strácali výpovednú hodnotu. Keďže požičovňa ticha je naozaj moja.
Marton sa vo svojej ôsmej zbierke básní postavil do role samého seba. Vyzliekol sa z kože. Totálne. Prezentuje sa v nej "prózou vo veršoch". Niektoré nezvyčajne dlhé básne, sú vlastne akoby príbehmi, ktoré vypovedajú o sile čo sa ukrýva v nemennom pocite. Vo večnosti. Láska, ako hlavný motív v tejto zbierke dostáva priestor na každej strane.
Marton nemusel dlho premýšľať nad názvom svojej siedmej zbierky básní. Vesmírna. Aj tak sa dá v skratke nazvať. Hlbočina pocitová, sloboda a odvaha plná zvláštneho strachu zo svojich snov sa v nej strieda s oslobodením vlastnej mysle. Keby Marton nepísal, neprežil by. V spomínanej zbierke nájde čitateľ vo veršoch veľmi silné odkazy na jemnú lyriku.
Názov tejto zbierky básní sa pýta do úvodzoviek. Autor veršov v nej však rád klame vo svojich pohyboch telom a preto tie úvodzovky nechal v šuplíku. Možno si poviete, že na lásku sa srať nemá, ale čo všetko sa v živote nemá a deje sa? Čo je krásne a čo naopak zvrátené?
V zbierke Atentát na tmu autor odráža svoje vnútorné pnutie zhmotnených pocitov. Chce vypĺňať a občas aj bezbolestne žiť, keďže je jedným z vás. Stretnúť ho môžete medzi Svitom a Popradom. No radšej ako o poézii sa s ním ale bavte o futbale. Tomu rozumie ďaleko viac. "Verím každému Martonovmu veršu. Viete prečo? Lebo ho poznám aj osobne.“ Hirax
Láskoslovník je vrecková príručka do sveta prázdnych stratosfér, štyridsať stranová útla knižočka s veršami o láske a to nielen pre zamilovaných.
Autor Ján Marton žije a pôsobí vo Svite. Debutoval zbierkou Život nie je pes, je to suka (2009). Veršami vo svojej druhej zbierke Eskimák na korze (2010) potvrdil, že je obdivovateľom celoživotného diela Charlesa Bukowskeho. Vo svojej tretej zbierke Blues pre masy kladie dôraz na „momentálny pocit“ a „silu podvedomia“.
Básnická zbierka Dieťa osudu je autentickou výpoveďou tragicky živého lyrického subjektu, mladej bytosti zmietanej trýznivou skutočnosťou, pocitmi nenaplnenej lásky, absurdity života a z toho vyplývajúcej depresie. Poeticky pripomína tvorbu niektorých autorov civilnej, postbeatnickej poézie. Sám autor svoju tvorbu rád charakterizuje ako gotickú.
Ján Marton vo svojej druhej zbierke šetrí slovami a o to majú jeho verše bez rýmu väčšiu silu. Je to koncentrát pocitu, beznádeje, úprimnosti... Je to nárek duše, ktorá sa zvíja, plazí, skučí, plače a jediné, čo sa jej podarilo dočiahnuť, je pero. Tak sa ho chytá, stíska ho spotenou dlaňou a ryje s ním do sveta svoje slzy. Nezaujíma ju, aká bude odozva.
Marton nie je slovenský Charles Bukowski spod Tatier, Marton je zrkadlo. Nás všetkých. Koľko je v človeku pekného, toľko je v ňom aj škaredého. A z Martonových naturalistických básní prýšti túžba chytať sa práve koreňov. Špinavých od hliny, polozhnitých, zapáchajúcich, ale ŽIVÝCH! Kto neprijme jeho slová, nie je čistý, je iba vychovaný. A to je kurva rozdiel! Hirax