Prekliate dni

Ivan Bunin bol popredný predstaviteľ ruskej prózy prvej polovice 20. storočia. Vo svojich prácach s nostalgiou zachytil nenávratne stratený svet patriarchálneho Ruska a postupný úpadok jeho svojbytnej kultúry, spôsobený rozkladnými spoloženskými zmenami, pričom klasickú rozprávačskú techniku ruskej prózy obohatil o modernistické, najmä existencialistické motívy.

Ivan Bunin principiálne odmietal všetky revolúcie, či to bola veľká francúzska revolúcia, alebo Ruská revolúcia v roku 1905. Samozrejme neprijal ani VOSR v roku 1917. Najprv pred ňou utiekol na Krym a potom na začiatku roka 1920 s manželkou opustil aj samotné Rusko a usídlil sa v Paríži, kde žil v emigrácii až do svojej smrti.

V knihe Prekliate dni, ktorá je jeho denníkom, zachytáva krutosť a nemilosrdnosť ruskej revolúcie 1917. Písal ho v Moskve a v Odese v čase, keď sa chystal do emigrácie, uvedomujúc si, že Rusko už asi nikdy viac neuvidí. Pri jeho čítaní v nás skrsne pocit, ako keby na pozadí „večnej“ ruskej prírody oživli figúrky z jeho dedinských próz. Hrdinom denníka je ale v skutočnosti odľudštený, zmanipulovaný dav, niekdajší „svätý ruský ľud“. Bunin neúprosne odhaľuje sebaklam, tak charakteristický pre ruskú inteligenciu, a síce zbožňovanie ľudu, za ktorým sa v skutočnosti skrývala hlboká ľahostajnosť k nemu. Bunin píše o tom, že ruská inteligencia, žijúca v očarení kolektivistických ideálov, snívajúca iba o ľude a ľudstve, sedliaka vôbec nevnímala.

V Buninovom chápaní ruská revolúcia znamenala jednoznačný koniec historického Ruska. Preňho to bola apokalypsa, katastrofa, ktorú prežíval na vlastnej koži. Preto bol presvedčený, že tú pohromu nemôže ospravedlniť nijaký utopický sen, či osobná mytológia.

Ivanovi Buninovi v roku 1933 udelila Švédska akadémia Nobelovu cenu za literatúru so zreteľom na jeho celoživotné dielo, ako aj na prekrásny lyrický autobiografický román Arsenievov život. Ivan Bunin sa tak stal prvým ruským spisovateľom, ktorý túto prestížnu cenu dostal, a ako to vyplýva z citátu rozhodnutia akadémie, udelili mu ju „za prísne umelecké majstrovstvo, ktorým nadviazal na ruské klasické tradície v písaní prózy“.