Komentár kardinála Jána Chryzostoma Korca ku krížovej ceste, ktorou prešiel vo svojom zápase o vieru, nádej a budúcnosť svojho národa
Autor: Ján Szelepcsényi
Vydavateľstvo: Spolok svätého Vojtecha 2022
EAN: 9788081615481
Ján Szelepcsényi je slovenský dirigent, hudobný skladateľ, kritik, diplomat a vysokoškolský pedagóg. Slová v čereni sú záznamom jeho stretnutí s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom a prinášajú komentáre ku krížovej ceste, ktorou kardinál prešiel vo svojom zápase o vieru, nádej a budúcnosť svojho národa.
čítať viac
Ján Szelepcsényi je slovenský dirigent, hudobný skladateľ, kritik, diplomat a vysokoškolský pedagóg. Slová v čereni sú záznamom jeho stretnutí s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom a prinášajú komentáre ku krížovej ceste, ktorou kardinál prešiel vo svojom zápase o vieru, nádej a budúcnosť svojho národa.
Autor sa s Jánom Korcom zoznámil v čase jeho pôsobenia v kňazskom seminári. Sporadické stretnutia v rámci televíznych diskusií v roku 1997 nakoniec prerástli do väčšieho projektu, pozostávajúceho z 15 polhodinových televíznych relácií, ktoré boli venované rozmanitým otázkam spoločenského i duchovného života. Príprava na tieto vystúpenia umožnila autorovi bližšie spoznať názory kardinála Korca. Szelepcsényiho zámerom bolo, aby na skvosty myslenia nesadol prach zabudnutia, nevšímavosti a ľahostajnosti.
Ukážka z knihy
Barbarská noc z trinásteho na štrnásteho apríla 1950 v tú noc boľševické komandá zatvorili mužské kláštory. O niekoľko mesiacov neskôr zatvorili aj ženské kláštory. Všetkých rehoľníkov deportovali. Rehole prestali na Slovensku existovať. Musel to byť hrozný zásah do vášho života...
Boli s nimi aj nejakí žandári. Tí boli ešte najľudskejší. Viedol ich veliteľ v mohutnom koženom kabáte kožáku. Dali nám dvadsať minút na pobalenie. Nám mladým to ešte ako tak stačilo, ale bol tam napríklad rehoľný brat Ján Králiček, ktorý býval v jednej izbe tridsať rokov. Po prvej svetovej vojne bol redaktorom časopisu Posol katolíckych misií. Ovládal šesť či sedem jazykov. Býval v malej skromnej izbičke. Zrazu mu povedali, že má dvadsať minút na pobalenie. Roztriasol sa, lebo nevedel, čo má vlastne robiť. Ani nevedel, čo je to balenie, lebo on sa nikdy nebalil. Tak mu ktorýsi žandár pomohol.
No a potom sa už začala naša okružná či vyhliadková cesta vlasťou: Podolínec, Pezinok, Králiky, drevorubačstvo, desaťročná vojenská prezenčná služba. Niektorí museli len na tri roky. Po vojenčine nastúpili do baní na tri, štyri, päť rokov. Pri týchto nútených prácach zomrel jeden z mojich spolubratov. V žilinskej celulózke ho obliala nejaká tekutina. Bol to tvrdý, krutý život.