Už musím ísť

Príbeh chlapca očami jeho matky o nerovnom boji
s ťažkou chorobou. Nádej, radosť a očakávania sa
striedajú s beznádejou, smútkom či sklamaním.
Tento príbeh nie je ojedinelý. Je veľa rodín, ktoré
o dieťa prichádzajú alebo ho už stratili. Ako však
prežili posledné týždne života a čo im pomáhalo?
Lebo je zrejmé, že pri odchode zo života môže byť
v rôznych prípadoch rozdiel. Autorka sa s čitateľmi
delí o skúsenosť, že v paliatívnej starostlivosti sa dá
dožiť bezbolestne, pod kontrolou a navyše v kruhu
rodiny. Že aj v terminálnom štádiu sa ešte môže žiť
naplno, prijímať všetko, čo deň ponúka a tešiť sa
z každého nového rána. Takto sa v rodine snažili
zvládnuť ťažkú etapu života.
Väčšina ľudí sa domnieva, že súčasne trpieť a žiť
naplno sa nedá. Autorka a ľudia, ktorí ju sprevádzali
v ťažkom období odchodu jej syna do večnosti, však
vedia, že s otvoreným srdcom, ktoré sa nevyhýba ani
utrpeniu ani radosti, je možné prežívať bolesť a radosť
zároveň a žiť naplno. Život bez utrpenia neexistuje
a tak je to vlastne jediná cesta k naplneniu.
Kniha je venovaná každému, koho poznačila strata
blízkeho človeka, kto hľadá pokračovanie svojej
životnej cesty, potrebuje sa posunúť, nasmerovať
či naučiť sa žiť v novej situácii. Kniha však zaujme
a obohatí aj čitateľov, ktorí nič podobné neprežili.