List pre D.

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel.
Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia.
Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch.
Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality.
Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997.
Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote.
André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.