Mala som to písať v prítomnom čase

Román s ľahkými autobiografickými črtami, je príbehom dvadsaťjedenročnej študentky literatúry, Dorte Hansenovej, a odohráva sa na sklonku 80-tych rokov 20-teho storočia akoby na ceste medzi provinciou, kde prechodne obýva maličký prenajatý byt a Kodaňou, kde študuje na univezite, či skôr sa tak tvári.
Hlavná postava približuje svoj život prostredníctvom detailov, skrze naoko zbytočné každodenné jednotlivosti, ktoré však o nej prezrádzajú všetko potrebné. Rozprávačka Dorte píše o svojich priateľoch či milencoch, bývalých i terajších, ktorí pôsobia rovnako dočasne ako jej bydlisko pri vlakovej stanici. Zoznámuje nás s Dorte staršou, po ktorej dostala meno, svojou nedobrovoľne bezdetnou tetou. Vytušíme, že Dorte staršia je metaforou jej samej a vice versa. Skutočné miesta-nemiesta, na ktorých sa príbeh odohráva, bezvýznamné staničky v Dánsku, čitateľa svojím prechodným charakterom rozkmitávajú rovnako ako vnútorný nepokoj Dorte, ktorý sa navonok prejavuje jej chronickou nespavosťou.
Literárny vedec Lasse Horne Kjaldgaard, si v dánskom denníku Politikken kladie otázku, ako je možné, že romány Helle Helle o osamelých ženách, žijúcich nezáživné životy, a trpiacich nespavosťou, dokážu čitateľa chytiť rovnako ako ktorýkoľvek dobrodružný román? Ktovie, možno si túto otázku prestaneme klásť po prečítaní románu Mala som to písať v prítomnom čase.