„Paměť je tak záludná, že každá vzpomínka už je prvním stadiem lži.“ Jak se vyrovnat s dětstvím stráveným ve stínu autoritativního a zahořklého otce?
Po smrti svojho otca Federiho sa rozprávač vydáva po stopách života tohto rozmarného a impulzívneho muža, cez deň železničného robotníka a v noci maliara. Najstarší syn vo svojich spomienkach na otca a detstvo strávené v tieni jeho nálad a rozmarov odkrýva rôzne otázky ľudskej existencie. Určujú náš život vonkajšie okolnosti? Alebo sa na ne iba vyhovárame?
Sme posadnutí pohľadom iných, čerpáme z neho sebavedomie, je meradlom všetkých našich úzkostí. Robíme všetko preto, aby sme vyzerali čo najlepšie, aby naše ľúbostné vzťahy vyzerali čo najkrajšie, pričom vieme, že temnota nikdy nie je ďaleko. Stačí, aby jediný človek na svete poznal naše tajomstvá.
Román o manželstve a putách, ktoré nás zväzujú, napísal jeden z najpopulárnejších talianskych súčasných spisovateľov. Vandino a Aldovo manželstvo sa tak ako mnoho iných nevyhlo nástrahám rutiny, vyčerpania, chladu. Napriek tomu prežilo. Alebo aspoň tak to na prvý pohľad vyzerá.
