Vlasy dupkom

Blogy Ľubomíry Romanovej číta celé Slovensko jedným dychom. Možno preto, že nie sú vymyslené, ale ide o skutočné prípady, ktoré sa stali počas jej služieb v nemocnici. Ale možno práve preto, že pri ich čítaní si každý vnímavý čitateľ uvedomí, čo všetko má, pretože my, Slováci, sme experti na necenenie si toho, čo máme. Stále sa za niečím pachtíme, neustále nám niečo chýba. A keď príde choroba či úraz, sme schopní prosiť aj Boha (ktorého sme pred časom zavrhli), aby sa vrátil včerajší deň, keď sme boli ešte zdraví. Vtedy ide zrazu všetko bokom a nám dochádza, že sme nahraditeľní, peňazí je dosť, len aby to zdravíčko bolo. A táto kniha vás nielen pobaví, ale aj poučí o tom, čo je kritický stav alebo umelý spánok. Ľubomíra Romanová je totiž anestéziologička (živí sa spánkom) a jej práca, to sú hodiny zdanlivej nudy a minúty hrôzy. Pár momentov, kedy strieka krv, čelá doktorov sa potia, chirurgické nástroje sa mihajú rýchlosťou blesku pod žiarou svetiel, ľudské duše odchádzajú, ale sa aj bez neurčeného systému vracajú do tela, ponúka cez slová aj vám. Sú to najľudskejšie príbehy, aké môže napísať len sám život. Verte, keď dočítate túto knihu, za všetko poďakujete. Sami. V duchu.