Hotel na samote

V tých nedávnych časoch všetko bolo dovolené, ale takmer nič nefungovalo, ako malo. Snáď s výnimkou organizovaného zločinu. Bolo to obdobie veľkej privatizácie, lacných úverov, ktoré sa nemuseli splácať...

Chcela by som vedieť, či sa údaj o mojom príchode a pobyte v hoteli nedá nejako odstrániť. Skrátka, že tu nie som a ani som tu nikdy nebola. Chcem mať od manžela aspoň chvíľu pokoj a všetko vrátane rozvodu riešiť na diaľku.“ „Už som vám povedal, že ako hotelier si to nemôžem dovoliť, existujú prísne predpisy o evidencii ubytovaných. Mohli by mi zobrať licenciu.“ Otvorila kabelku, vybrala z nej zväzok bankoviek a položila ho na stôl. „Tu je päťtisíc eur. Potrebujem zmiznúť z verejnosti, inak budem mať problémy.“ „Hovorím vám, že to nejde. Prečo trváte na ubytovaní v našom hoteli a nehľadáte iné riešenia?“ Z kabelky vybrala ďalší zväzok bankoviek. „Ani za desaťtisíc?“ „Ani. Prečo nezvážite iné možnosti? Existujú mnohé.“ „Poviete mi aspoň jednu možnosť? Za pätnásťtisíc?“ Po tejto ponuke som začal váhať. Mať hotovosť, niečo ako čierny fond, to je pre každého podnikateľa lákadlo.
Mať peniaze, ktoré neprebehli bankovým systémom a nedajú sa vystopovať. Možno sa niekomu zdá pätnásťtisíc málo, ale čierny fond má vždy oveľa väčšiu hodnotu, aká sa dá spočítať podľa núl na bankovkách. Najmä, keď sa objaví v čase najväčšej núdze.