Bendzákov básnický rukopis má svoju existenciálnu a generačnú výpovednú hodnotu, lebo nechce byť ničím iným, len záznamom chvíle, v ktorej sa konfrontuje neistá empíria osamelého subjektu s tým, čo ju presahuje vzťahovo, eticky či duchovne.
Tvorba Ľuboša Bendzáka (1966), autora básnických zbierok Básne pre Soňu Marmeladovovú (1995), Zápisky z čudného domu (2005), Vodka (2009), Vytrvalosť sivej (2010), Pohreb andulky a iné udalosti dňa (2015) a prózy Samota je moja staršia sestra (2017), je dlhodobo vytváraným experimentom so sebou samým.
"Smútok je metafyzický sviatok, ktorý celebruje sám Život ako spomienkovú udalosť na božské nebytie. Na život pred životom a možno na život po smrti. Duša sa len s ťažkosťami vyrovnáva s nedokonalosťou tohto sveta, keďže jej otec je Dokonalosť sama. Človek je súčasťou prírody, ale jeho duša, to je nebo, ktoré sa nad ňou skláňa od nepamäti.