Povesti z horného konca Brvnišťa

Povesti z považskej obce Brvnište rozprávala mama autorky Anny Jónásovej jej deťom pred viac ako 40 rokmi. Autorka si ich tajne zapisovala do zošita - stručne základný príbeh, osoby, obsadenie, v ktorom chotári, v ktorej hore, na ktorej lúke, v ktorom močidle a močiari, v ktorej časti rieky šarapatil vodník, kde svetlonos, čert, černokňažník, kde tancovali víly. Zapísala si pri ktorej studničke plakávalo v noci dieťa, aj to, kto bol Tedzo a ako bylinkárka Tutajka liečila milostivého kráľa Mateja Korvína... Zošit zostal v rodnom dome, zabudli naň. Po rokoch ho autorka objavila aj s tými poznámkami. Pribrala sa ich spracovať a beletristickou formou ponúknuť čitateľom.

Autorka povesti skompletizovala, pridala ďalšie, a tak vznikla kolekcia desiatich povestí s názvami: Neto, Čertova skala, Vlačuha, Ako huncút Jano víly dobehol, Zlaté stádo,Tedzo, Svetlonos, O studničke, pri ktorej plakávalo dieťa, Tutajka, Posledné vodníča.

Knihu nádherne doplnil ilustráciami Brvnišťan Jozef Pobočík, ktorý dokonale pozná obec, jej tradície aj prírodu, a vzniklo tak pekné umelecké dielo. Publikácia má však aj ďalší rozmer: zachytáva národné tradície i kultúru tejto považskej obce i priľahlého javorníckeho regiónu, rovnako aj jeho nárečie.