Čo vlastne vieme povedať o Afrike?
Čo sa stane s človekom, keď padne impérium? A čo sa stane so všetkou tou vierou, ktorú v sebe mali milióny? Vyparí sa? A dá sa vôbec zo dňa na deň začať veriť niečomu inému?
Dve krvavé koloniálne vojny, ktoré vyústili do diktatúry Ramzana Kadyrova pod patronátom Vladimira Putina – taká je cena, ktorú zaplatilo Čečensko na prahu 21. storočia za svoje vzopretie a volanie po samostatatnosti. Spisovateľka a reportérka Irena Brežná bola pri tom od začiatku.
Vojnový reportér Wojciech Jagielski sa zúčastnil ozbrojených konfliktov v Afganistane, Tadžikistane, Čečensku a Gruzínsku, na základe ktorých napísal 7 literárnych reportáží.
Aká veľká je moc, ktorá sa ukrýva v rukách Vladimira Putina? A ako ďaleko sú tie ruky schopné dosiahnuť? Je to človek, ktorého sa máme právom báť?
Utečenecká kríza nie je slovným spojením, ktoré sa týka výhradne dnešných dní. Aj naši predkovia z východu rakúsko-uhorskej monarchie boli na sklonku devätnásteho storočia súčasťou exodu obrovských rozmerov. A zároveň boli výhodným obchodným artiklom pre špekulantov, prevádzačov, agentov a podvodníkov každého druhu.
Demokraté, věřící v zákony, rozum a slušnost, čekají vždycky až příliš dlouho. Mezitím se z obyčejného populistu vyklube diktátor, strach z války vyvolá válku – a pak už bývá na všechno pozdě. Jsme asi nepoučitelní. Zažili jsme nádhernou chvíli historie, ve které nám bylo dovoleno věřit v platnost neomezitelných lidských práv každého jednotlivce.
Afganistan je jedno z najhorúcejších miest na mape sveta. A nie je to len podnebím. Svetlana Alexijevič, držiteľka Nobelovej ceny za literatúru venovala Afganistanu jednu zo svojich kníh. Presnejšie – desiatim rokom sovietskej intervencie a krvavej sovietsko-afganskej vojny.
V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná zo Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Osvienčim i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka. Iboja Wandall-Holm, dánska spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši.
Ryszard Kapuściński, otec poľskej reportážnej školy, autor mnohých úspešných kníh reportážneho žánru. Svetové uznanie mu priniesli najmä reportáže z krajín tretieho sveta (Afrika, Južná Amerika).
Kniha je trpkým zmierením sa (autorky) s mýtom o Švédsku tridsiatych rokov ako o krajine rovnosti, solidarity a pokroku, pre ktorú však niekoľko stoviek "rasovo cudzích" utečencov predstavuje ohrozenie spoločenského blahobytu.
Limitovaná medená edícia – Poľská škola reportáže, vám prináša troch predstaviteľov legendárnej redakcie tzv. Veľkého formátu Gazety Wyborczej. Výber autorov predstavuje tri rozdielne prístupy, metódy reportérskej práce, tri rôzne literárne rukopisy a tri rôzne regióny. Izrael a Palestínska autonómia, Bosna a Hercegovina, stredná Európa.
V rámci edície „Prekliati reportéri” prinášame knihu reportáží z Bosne W. L. Tochmana “Akoby si kameň jedla”. Autor za knihu bol zaradený medzi finalistov literárnej ceny NIKE a taktiež na ocenenie Prix Témoin du Monde, ktoré udeľuje Radio France International.
“Tento rok jednoducho nebol dobrý pre ľudí so sklonmi báť sa najhoršieho. Vojna na Ukrajine či neznášanlivé reakcie na prílev utečencov do Európy po dlhom čase postavili Slovensko do roly krajiny, ktorá vzdialené hrozby nesleduje lenv správach, ale bezprostredne ich prežíva.
V rámci edície „Prekliati reportéri” prinášame knihu reportáží Pawła Smoleńského o jednom konflikte a dvoch krajinách. Je ešte možné dosiahnuť mier na území Palestíny a Izraela, v Jeruzaleme, v Pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu?
Lidia Ostałowska prvý krát publikovala tento súbor príbehov pred 15 rokmi a dodnes nestrácajú na svojej aktuálnosti. Bohužiaľ. Napriek mnohým rokom, aktivitám súkromných organizácií a medzinárodných agentúr situácia Rómov stále zostáva zlá, často sa ešte zhoršuje.
Šče ne vmerla i ne vmre je živelný rozhovor, písaný v zhone, zahorúca, ako pokus zachytiť pulzujúci rytmus histórie, ktorá tak úpenlivo upriamila pozornosť na východnú hranicu Európy.
Kniha Vojna nemá ženskú tvár najčerstvejšej držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Svetlany Alexijevič vychádza v slovenskom preklade už druhý raz. Oproti prvému vydaniu z roku 1990 však ide o rozšírenú verziu, objavujú sa v nej pasáže vyškrtnuté bdelým sovietskym cenzorom i celkom nové výpovede pamätníčok Veľkej vlasteneckej vojny.