Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby.
Rímska ríša sa na vrchole svojho rozmachu dostávala do čoraz búrlivejších pomerov, keď bola napádaná rôznymi kmeňmi spoza vonkajších hraníc ríše a zároveň v jej vnútri vznikali rozpory medzi samotnými Rimanmi. Marcus Aurelius sa stal cisárom práve v takýchto pohnutých časoch.
Machiavelli sa stal známym vďaka svojim filozofickým a historickým dielam, v ktorých sa zaoberá najmä štátno-politickými záležitosťami. No priťahovala ho aj iná literárna tvorba, kde mohol prejaviť i inú stránku svojej osobnosti a rozptýliť ňou ťarchu svojho nepriaznivého osudu po návrate Medicejovcov k moci vo Florencii.
Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny.
Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania.
V 1. storočí pred Kr. sa v Ríme vytvoril nový štýl rímskeho básnictva, elégia, ktorá nachádza zdroje v subjektívnych zážitkoch básnikov. K najvýznamnejším elegickým básnikom sa radí Tibullus, Propertius, Ovidius a tiež Sulpicia, ako jedna z mála žien píšucich básne v období antiky.
Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi.
Plutarchos, rodák z boiótskej Chaironeie, bol plodným spisovateľom. Väčšinu svojho života strávil vo svojom rodnom meste, kde sa venoval úradnej činnosti. Mal dobré vzťahy s delfskou veštiarňou, ktorú často navštevoval a dokonca sa stal aj jej kňazom.
Epikurovo filozofické učenie bolo veľmi obľúbené už počas jeho života a filozof s ním mal úspech medzi vzdelanými vrstvami Grékov i Rimanov. Pre mnohých jeho žiakov, epikurovcov, sa stalo východiskom poznania. Prevažuje v ňom prvok individualizmu a slobody. Epikurova škola sa rozvíjala úspešne najskôr v Grécku a v 1. storočí pred Kr. sa preniesla i do Ríma.
Narodil sa na Same, študoval v Aténach u Theofrasta v Lykeiu spoločne s priateľom Menandrom, s ktorým slúžil i na vojne. Počas lamijskej vojny sa presťahoval s rodičmi do Kolofónu. Filozofiu začal vyučovať najskôr v Mytiléne, potom v Lampsaku a neskôr sa presťahoval do Atén, kde si kúpil dom s nádhernou záhradou, v ktorom pôsobil až do smrti.
Básnik pochádzajúci z Brundisia sa po dôkladných štúdiách rímskej literatúry, rečníctva a filozofie dostal do Maecenatovho krúžku, v ktorom pôsobil okrem iných básnikov i Horatius. Za podpory Maecenata Vergilius vytvoril epické zbierky básní o pastierstve a roľníctve Georgica a Bucolica. Neskôr sa pustil do svojho najväčšieho a najvýznamnejšieho diela, Aeneidy.
Filozofia, ktorú nám Seneca podáva, jeho názory na božské otázky nám umožňujú polemizovať o tom, či uprednostňoval monoteistické náboženstvo. Žil v období vzniku zárodkov kresťanstva, ktoré si našlo miesto i v centre Rímskej ríše, Ríme.
V období hegemónie Rímskej ríše, v časoch jej najväčšieho rozmachu došlo k určitej stagnácii vývoja filozofického myslenia. Rimania recipovali do svojho myslenia učenie gréckych filozofov, a zachovávali tak po stáročia budované hodnoty z čias najväčšieho rozkvetu Grécka.
Metamorfózy sú svojím obsahom a kompozíciou veľmi náročným dielom, ktorého vznik umožnila Ovidiova nevyčerpateľná tvorivá sila. Zvolenú matériu však básnik spracováva s neobyčajnou ľahkosťou dávajúc tak čitateľovi možnosť jednoducho a bez vážnejšej námahy ponoriť sa do spleti mytológie od najstarších čias až po veľkosť Ríma Ovidiovej doby.
V ôsmich knihách autor uvádza udalosti od vzniku mesta až po smrť Lorenza Mediciho, nazývaného Veľkolepý, roku 1492. Jeho dielo zachytáva veľké množstvo historických udalostí a nevyhýba sa ani drsným a krutým činom odohrávajúcim sa vo florencii či v iných regiónoch Talianska.
Ovidius, rímsky básnik, ktorý dokázal svojimi slovami mimoriadne zaujať, ktorého dar reči bol údajne taký veľký, že slová, čo vyslovoval, akoby sa samy spájali do veršov. V mladosti po odmietnutí kariéry právnika venoval sa skladaniu básní a už prvými pokusmi stal sa obľúbený, najmä medzi mladými Rimanmi.
Starovekí filozofi sa vo svojich bádaniach často zaoberali problematikou súvisiacou so skúmaním sveta, s existenciou Zeme a iných vesmírnych telies, rozmýšlali, ako vznikol svet, čo bolo a je príčinou pôvodu a fungovania vesmíru. Tak ako jeho predchodcovia, aj Aristoteles sa venoval bádaniu o vesmíre, o vesmírnych telesách, ako vyzerajú, ako sa pohybujú.
V starých gréckych povestiach mali významné miesto povesti o Tébach, tzv. tébsky cyklus. Udalosti spájané s boiótskymi Tébami často využívali vo svojej tvorbe aj najvýznamnejší dramatici 5. stor. pred Kr. Sofokles ako jeden z nich sa po námet svojich drám často obracal k týmto povestiam.
Slepý Melésigenés s ťažkosťami hľadal prostriedky na živobytie, no na druhej strane si získaval čoraz viac obdivu a sympatií u ľudí, ktorí sa ho snažili povzbudzovať a podporovať. V Kýme na maloázijskom pobreží ho nahovorili, aby požiadal o pomoc mestskú radu a stal sa básnikom mesta na útraty obce.
Podľa Homérovho životopisu, ktorý je pripisovaný Hérodotovi, sa Homéros narodil v maloázijskom meste Smyrne. Pretože ho matka Krétheis porodila pri rieke Melés, dala mu meno Melésigenés. Keď vyrástol, stal sa učiteľom, neskôr sa dal zlákať na plavby do cudzích zemí. Po čase ochorel na očnú chorobu a liečil sa na ostrove Ithake.