Dvojčatá z Osvienčimu

V lete roku 1941 nacisti deportovali Evu Mozesovú Korovú a celú jej rodinu do Osvienčimu. V priebehu tridsiatich minút ich od seba oddelili. Eviných rodičov a staršie sestry poslali rovno do plynovej komory, kým Eva a jej sestra-dvojička Miriam sa ocitli v rukách Mengeleho, ktorý bol známy aj ako Anjel smrti. Mali vtedy len desať rokov.
Dvojičky mali v Osvienčime určité „privilégiá“ – mohli nosiť vlastné oblečenie a nevyholili im hlavy dohola, ale stali sa objektom Mengeleho sadistických experimentov. Veľa z nich zomrelo v dôsledku pokusov, chorôb a hladovania. Ale ďalšie prežili vďaka obdivuhodnej detskej vynaliezavosti, odvahe a neochvejnej vôli žiť. Eva si s odstupom desaťročí spomína na svoje šťastné detstvo v Transylvánii, vzostup antisemitizmu a jeho vplyv na jej rodinu. Mesiace strávené v Osvienčime opisuje vecne, citlivo a s veľkou dávkou nadhľadu. Jej rozprávanie je inšpiratívnym príbehom o vytrvalosti, odhodlaní a boji o prežitie tvárou v tvár extrémnemu zlu.
V epilógu Eva hovorí o svojej nevšednej ceste k uzdraveniu a pozoruhodnom rozhodnutí verejne odpustiť nacistom. V Spojených štátoch amerických, kam sa z Izraela presťahovala za manželom, založila múzeum holokaustu, prednášala po celom svete a organizovala exkurzie do Osvienčimu. Svoj život zasvätila šíreniu posolstva o odpustení, mieri a odstránení nenávisti a predsudkov na svete.

Z anglického originálu The Twins of Auschwitz (Monoray, an imprint of Octopus Publishing Group Ltd 2020) preložila Beata Horná.
Ukážka z textu

Po nekonečných dňoch úmornej cesty sa dvere vagóna konečne otvorili a denné svetlo nás ožiarilo ako požehnanie. Zúfalí a vydesení ľudia sa začali tlačiť von.
Svoju sestru dvojičku som pevne chytila za ruku a dav nás nezadržateľne unášal von na výstupište. Nebola som si istá, či sa mám tešiť, že sme konečne vonku, alebo sa báť, čo nás čaká. Ráno bolo chladné a cez tenkú látku rovnakých šiat vínovej farby nás na holých nohách štípal studený vietor. Hneď som vedela, že je zavčas, pretože slnko sotva vykuklo nad obzor. Poobzerala som sa okolo seba. Všade sa týčili ploty z ostnatých drôtov. Z vysokých strážnych veží sa vykláňali stráže SS, po nemecky Schutzstaffel, a mierili na nás zbraňami. Strážne psy, ktoré ďalší esesáci držali na remeňoch, divoko štekali, trhali sa a vrčali na nás, pripomínali mi besného psa, ktorého som raz videla u nás na statku. Aj tieto mali okolo papule bielu penu a cerili na nás špicaté tesáky. Cítila som, ako mi búši srdce.
Ešte pevnejšie som zovrela sestrinu dlaň vlhkú od potu. Naši rodičia a staršie sestry Edit a Aliz stáli hneď vedľa nás. Počula som, ako sa mama šeptom pýta otca:
„Osvienčim? Toto je Osvienčim? Čo je to za miesto? Nie sme v Maďarsku?“
„Sme v Nemecku,“ znela stručná odpoveď.
Prekročili sme hranicu nemeckého územia. V skutočnosti sme boli v Poľsku, lenže to ovládali Nemci.