Špión a zradca

Oleg Gordijevskij je syn agenta KGB a produkt najvychýrenejších sovietskych inštitúcií. Tento bystrý a kultivovaný muž postupne začal vnímať komunistické zriadenie svojej krajiny ako zločinné a neschopné reformy. Ruská spravodajská služba ho ako svojho agenta prvý raz nasadila v roku 1968 a napokon sa stal popredným zástupcom Sovietskeho zväzu v Londýne. Od roku 1973 však tajne pracoval pre MI6. V období, keď sa studená vojna chýlila ku koncu, takmer desať rokov pomáhal Západu odhaľovať ruských špiónov a umožňoval prekaziť nespočetné množstvo tajných plánov spravodajskej služby. To všetko sa dialo v čase, keď sovietske vedenie podliehalo čoraz väčšej paranoji v súvislosti s prvým úderom, ktorý mohol prísť zo strany Spojených štátov amerických, a svet sa tak dostával na pokraj vojny. Pracovníci MI6 v zúfalom úsilí udržať okruh zasvätených čo najužší nikdy neprezradili Gordijevského meno ani svojim spojencom zo CIA. Tí sa preto horúčkovito snažili odhaliť totožnosť britského zdroja, pôsobiaceho na najvyššej úrovni. Ich posadnutosť napokon viedla ku Gordijevského skaze. Agentom CIA, ktorý ho identifikoval, totiž nebol nikto iný ako Aldrich Ames, muž, ktorý sa stal smutne známym práve tajnou špionážou v prospech Sovietov.

Najnovšia kniha Bena Macintyra je zatiaľ zároveň jeho najlepším dielom. Rozvíja v nej trojstranné nešportové správanie USA, Británie a Sovietskeho zväzu a ako vyvrcholenie ponúka čitateľom strhujúci chronologický, priam filmový opis Gordijevského fascinujúceho úteku z Moskvy v roku 1985. Čitateľa zasvätí do hlboko utajeného sveta zrady, kde sa hranice medzi osobným a pracovným stierajú a rozhodnutie jediného človeka môže zmeniť budúcnosť celých národov a štátov.

Z anglického originálu The Spy and the Traitor (Viking, an imprint of Penguin Books, London 2018) preložil Róbert Hrebíček.
Ukážka z textu

Gordijevskij bol trénovaný na odhaľovanie nebezpečenstva. Keď kráčal moskovským letiskom, vynervovaný z vnútorného stresu, náznaky ohrozenia badal všade navôkol. Pasový úradník skúmal jeho doklady mimoriadne dlho, až potom ho mávnutím pustil ďalej. Kde zostal funkcionár, ktorý sa tam s ním mal stretnúť? Bol to predsa minimálny prejav zdvorilosti pre plukovníka KGB vracajúceho sa zo zámoria. Na letisku sa vždy prísne dbalo na dohľad, no dnes bolo nenápadných mužov a žien, zdanlivo postávajúcich a nečinných, ešte viac ako zvyčajne. Gordijevskij nastúpil do taxíka a vravel si, že keby KGB poznala pravdu, boli by ho zatkli v okamihu, keď vkročil na ruskú pôdu, a teraz by už smeroval k celám KGB, aby čelil výsluchu a mučeniu, po ktorom nasledovala poprava.
Pokiaľ to dokázal posúdiť, nikto ho nesledoval, keď vchádzal do dôverne známeho bytového domu na Leninovom prospekte a výťahom sa viezol na ôsme poschodie. Rodinný byt naposledy navštívil v januári.
Prvú zámku hlavných dverí odomkol ľahko, potom aj druhú. Dvere sa však nepohli. Tretiu zámku, staromódnu závoru z čias stavby bytového domu, ktosi zamkol.
Gordijevskij ju však nikdy nepoužíval, nemal od nej dokonca ani kľúč. Znamenalo to, že dovnútra sa dostal ktosi s univerzálnym kľúčom a pri odchode omylom zamkol všetky tri zámky dverí. Musel to byť niekto z KGB.
Obavy z predchádzajúceho týždňa vykryštalizovali do mrazivého uvedomenia, desivého a ochromujúceho pochopenia, že do jeho bytu ktosi vnikol, prehľadal ho a pravdepodobne v ňom inštaloval odpočúvacie zariadenia. Bol podozrivým. Niekto ho prezradil. KGB ho sledovala. Špióna tajne sledovali iní špióni.