Autorovo rozprávanie o kaviarňach, krčmách a viechach, tak ako ich zažil v mladosti – v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Nacistickým koncentračním a vyhlazovacím táborem Osvětim (Auschwitz) prošlo během druhé světové války několik milionů lidí z celé Evropy. Nejméně 1,3 milionu z nich zde zemřelo. Z tohoto pekla na zemi se pokusilo utéct jen asi osm stovek vězňů. A pouze 144 z nich se to prokazatelně podařilo.
Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné?
Juraj Šebo napísal knižku o mojom ranom detstve. Jeho rozpomienky sú síce najmä o Bratislave päťdesiatych rokov, ale je to aj skrz-naskrz vyčerpávajúca a vtipná správa o Slovensku a jeho obdivuhodných zvláštnostiach tamtých rokov – tak ako som ho krátko po vojne vnímal aj ja v mojej Radošine.
Tentoraz sa autor spomienkových kníh zameral na Bratislavské korzo, čo bol voľakedy pojem. Nebola to len náhodná spleť niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo – to bol fenomén. Korzo bolo spontánnym, živým spoločenským organizmom a preto bolo obľúbené. Čím bolo výnimočné?
Jurajovi Šebovi sa podarilo vytvoriť originálny subžáner historickej koláže, kde sa akoby na smetisku alebo v nejakej truhlici prehrabávate v rozličných predmetoch a vytešujete sa, čo všetko – aké poklady – ste tam našli. Som rád, že priblížil našu históriu tak, ako to urobil.
Spomienky na štadión, ktorý bol mekkou nielen bratislavského, ale i československého a neskôr slovenského futbalu. Hrali tu najlepšie svetové mužstvá a známe futbalové hviezdy. Na Tehelné pole som začal chodiť s mamou. Otec príliš nefandil futbalu. Otec nikdy neprotestoval, akoby chcel dať najavo, že matkine nedeľné výlety chápe ako súčasť harmonického manželstva.
Juraj Šebo napsal úspěšnou sérii knih o (ne)dávných letech, přesto tvrdí, že nostalgii nesnáší. Kromě knih mapujících jednotlivé dekády (Budovateľské 50. roky, Zlaté 60. roky, Normálne 70. roky, Reálne 80. roky, Slobodné 90. roky a Turbo milénium) napsal též knihu Také bolo PKO. Spolupracoval na scénáři o historii STV v letech 1975-1989 Takí sme boli.
Skončilo sa 20. storočie. Búrlivé oslavy milénia vyústili do zrútenia Dvojičiek a triedneho nepriateľa vystriedali teroristi. Všetko sa deje rýchlejšie, nástojčivejšie, každý rok priniesol stovky nových modelov áut, technických hračičiek, „chytrých“ telefónov, iPodov, iPhonov, tabletov, reklám, filmov, seriálov, škandálov, pesničiek, liekov či objavov.
Socializmus skončil. Deväťdesiate roky priniesli eufóriu politických zmien. Zrazu sme mohli bez problémov cestovať do zahraničia, protestovať na uliciach, pozrieť si filmy či kúpiť knihy označované ako trezorové alebo zakázané. Emigranti mohli po rokoch znovu navštíviť svoju vlasť. Mnohí ľudia sa chopili šance a začali podnikať či pôsobiť v politike.
Po Zlatých 60. a Normálnych 70. prichádzajú Reálne 80. roky. Málokto ešte do polovice ôsmej dekády veril v zmenu. Niečo však viselo vo vzduchu. Starú garnitúru v Kremli vystriedal Gorbačov, na západe Reagan s Thatcherovou pritvrdili, pápež Ján Pavol II. prinášal nádej nielen veriacim. Šebo sugestívne opisuje detaily z každodenného života.
