Cesta vrezaná ako nôž do hlinenej krajiny. Cesta tesne po daždi. Uprostred vlhkom stmavnutého asfaltu ubiehajú rovnaké biele čiary. Celkom pomaly. Pomaličky. Cítiť ozón, ťažké oblaky visia ešte na prahu horizontu. Cesta. A krížom cez ňu leží rozbitý čierny klavír. Obídeme ho. Lampy. Stará skriňa s otvorenými dverami, trčia z nej rozsypané biele košele. Záclony.
Ľudské životy sa uzlia. Jeden s druhým. S tretím. So sebou samým. Nerozmotateľne. Neprehľadne. A pritom je to také jednoduché; stačí sa obzrieť ponad plece a vidíme celkom jasne, že všetko tu už dávno bolo.