to čo neexistuje ale čo sme si vždy mysleli: želali: snívali: tušili: to čo môže zaplniť šialenú trhlinu medzi svetom a nami: vedie nás k najkrajnejšej hranici: k bodu, kde sa myšlienka transformuje do formy & kde sú city tak ukryté že evokujú nič... – Mila Haugová, úryvok z novej básnickej zbierky Srna pozerajúca na Polárku
Mila Haugová (1942) začínala v roku 1980 Hrdzavou hlinou. O niekoľko rokov neskôr už jej poézia „pomaly zarastá striebrom a zelenou s trochou červenej / hrdze“. Až sa napokon farba hliny v Cetonii aurata (2013) zaskvie zlatou a celý alchymistický proces jej písania akoby sa tak zavŕšil. Spôsob básnenia Mily Haugovej je nevyčerpateľný (a nevyčerpávajúci).
Najnovšia básnická zbierka jednej z našich najvýznamnejších poetiek predstavuje ďalší krok vo vývoji autorkinej tvorby. Vizuálne farebné, maliarsky cítené a výrazne eroticky ladené verše Mily Haugovej sú plné sugestívnych motívov a princípov, na ktorých stojí celý ľudský život.