Malé domov

Humoristické poviedky a prozaické miniatúry, v ktorých sa mieša irónia, skepsa, smútok i grotesknosť. Druhé vydanie knihy je ilustrované kresbami vynikajúceho slovenského maliara Mareka Ormandíka, ktoré znásobuje a jedinečne dokresľuje charakter Keratovej tvorby.

Ústrednou témou zbierky poviedok Laca Keratu Malé domov je hľadanie dobrého človeka. Spisovateľ, herec, divadelný a rozhlasový režisér Laco Kerata v nej so sebe vlastnou dávkou irónie a sarkazmu vychádza zo všeobecne rozšíreného presvedčenia, či skôr ľudovo prijatej premisy, že tým príslovečným dobrým človekom je každý z nás. S tou výnimkou, že o tých druhých si to už nikto z nás nemyslí. Z tohto bodu, z tejto ideovej základne, sa ako nite zo zamotaného klbka odvíjajú všetky Keratove smutno smiešne príbehy.

V krátkych textoch zahrnutých do zbierky Malé domov sa stratégia znázorňovania obyčajnosti a obyčajného človeka celkom logicky prejavuje v istej familiarizácii sveta. Kerata svoje poviedky zaľudňuje známymi bytosťami: susedmi z paneláku, predavačkami, poštármi, kolegami z práce, otcami, matkami, milencami, dcérami a synmi. Na úrovni textu sa familiarizácia sveta uskutočňuje ako prísna miniaturizácia plochy, na ktorej dobrý človek prežíva svoj krátky obyčajný život. Je zúžený na opakujúce sa sekvencie, ktoré sa cyklicky rozvíjajú.

K týmto dvom výrazným aspektom Keratových krátkych prozaických textov, ktoré sú so sebou vnútorne úzko prepojené, treba pridať ešte tretí aspekt, ktorý ich dopĺňa a završuje univerzalizáciu sveta. Svet Keratových postáv je totiž výrazne štandardizovaný. Všetky postavy žijú obyčajné životy v obyčajných mestách, ani nie veľkých, ani nie malých, v prostredí známom, ničím sa nevymykajúcom z priemeru. Hrdinovia Keratových poviedok nemajú veľa ani málo. Nie sú to boháči ani bezdomovci, väčšina z nich, pokiaľ to nie sú penzisti, pracuje, vykonáva nutnú pracovnú činnosť, ktorá im zabezpečuje prostriedky na prežitie. Žijú pokojne bez väčších vzruchov a emocionálnych výkyvov. V bežnej sivej rutine, v nudnom opakovaní každodenných rituálov, v nemenných rozpoloženiach a situáciách, ktoré sa však na existenciálnej úrovni často menia na boj o život.

Obyčajný život, ktorý charakterizuje dobrého človeka, často získava v Keratových poviedkach nečakaný rozmer. Ukazuje sa, že sivá skutočnosť každodenných zvykov a rituálov je nezriedka oveľa fantastickejšia ako akákoľvek dobre vymyslená fikcia. Dobrí ľudia v Keratových poviedkach riešia bežné ľudské problémy: partnerské vzťahy, opravy v byte, kvapkajúcu toaletu, hlasných susedov, chodia na liečenia, do práce, jazdia na motorke, píšu listy, pijú víno, schádzajú sa a rozchádzajú. Tieto činnosti však svojim pravidelným opakovaním nadobúdajú akýsi temný, absurdný rozmer. Veci v mysli postáv ožívajú a poľudšťujú sa: motorka chodí na nákupy, mačka pije víno, andulky a psy rozprávajú ľudskou rečou a konajú ako ľudia. Zvyčajnosť v nezvyčajnosti, prehliadnuteľná mikroudalosť v mechanizme trvalej stereotypnosti.

Keratove postavy žijú v akomsi bezčasí, či mimo času; ich životy sú chudobné na udalosti, na podnety; zmena je v nich vítaná, ale na druhej strane neželaná, pretože by mohla narušiť ustálený kolobeh života, cviku, práce, režimu spánku a bdenia. Ich život je komornou mikrodrámou bez príbehu odohrávajúcou sa za stenami bytu, hľadaním ľudskej blízkosti, ktoré sa často končí rozčarovaním.

Keratovi dobrí ľudia sú podobne ako hrdinovia z klasickej ruskej literatúry uväznení v paradoxoch života, prešľapujú na prázdnych miestach, hľadia do hluchých kútov, ktoré ich postupne úplne do seba vtiahnu a ovládnu. Neskrývajú sa za nimi však žiadne veľké ideály. Sú skromní, pracovití, obyčajní. Na rozdiel od postáv v knihách ruských klasikov 19. storočia Keratovi hrdinovia o svete príliš nepremýšľajú. Dokonca ani nekonajú, a ak konajú, konajú ako nerozumné deti, ktoré nie sú schopné posúdiť dôsledky svojich činov. Používajú detskú logiku, majú naivné videnie sveta, ktoré je takmer priezračné. Zdá sa, že nechápu súvislosti. Tento rozmer postáv autor posilňuje nielen prostým opisom ich životných peripetií, ale aj spôsobom narácie, ktorá je tvorená jednoduchými krátkymi oznamovacími vetami. Naivnými, detskými. Postavy hovoria a konajú ako deti, ako deti sa rodia a ako deti aj zomierajú. So skúsenosťou, ale nevedomé, staré, ale v konečnom dôsledku úplne detinské. Stelesňujú čistým rozumom nepostihnuteľnú absurditu ľudských foriem existencie.

Tri aspekty poetiky Laca Keratu familiarizácia, miniaturizácia a univerzalizácia sveta, obohatené o pocit absurdnosti, ktorý z jeho príbehov vyžaruje, by mohli naznačovať, že Keratova próza by sa dala zaradiť k absurdno-existenciálnemu prúdu súčasnej svetovej tvorby. Nie je to úplne tak. Pre Keratu je neodmysliteľný humor. Kerata ním narába, ako je to v jeho diele zvykom, mimoriadne obratne; ako vzácnym korením ním dokresľuje a zvýrazňuje aj chuť krátkych trpkosladkých próz v zbierke Malé domov. Humorné situácie v nich tvorí paradoxným nahromaďovaním časových skokov, absurdných posunov v rozprávaní, inokedy kumuláciou krátkych nesúvisiacich oznamovacích viet či dokonalou pointou. Raz má humor v jeho prózach podobu satiry, inokedy sarkazmu, raz vyplýva zo samotnej situácie, v ktorej sa hrdinovia nachádzajú, inokedy z dilemy, ktorú riešia. Humor vybuchujúci v zbierke Malé domov z absurdného podložia každodenných situácií je bezpochyby viditeľnou stopou poetiky divadla Stoka, v ktorom v minulosti Kerata pôsobil ako autor divadelných textov i ako herec.

Poviedky zo zbierky Malé domov sú určitým spôsobom podobné; napriek svojmu malému rozsahu sa však vyznačujú rôznymi formálnymi polohami a naračnými technikami. Konštrukcia týchto próz je naozaj rôznorodá: má pôdorys básne, listu, slovnej hry, anekdoty, alegórie, alebo nevyriešiteľnej budhistickej hádanky koánu, či denníkových zápiskov. Kerata využíva aj osvedčené kompozičné postupy latinskoamerickej fantastickej prózy snu vo sne, ibaže v tomto prípade ich používa opačne, reverzne ako realitu v realite, čím sa ešte väčšmi znásobuje absurdné podložie jeho textov o každodennosti a životných peripetiách dobrého človeka.

Hoci sú poviedky Laca Keratu rozsahom mimoriadne kondenzované, ukrývajú širokú paletu problémov týkajúcich sa ľudskej existencie. Keratove postavy uviazli v pavučinách každodenného života a rezignovane očakávajú svoj koniec. Nie sú schopné veľkých činov ani veľkých rozhodnutí. Pasívne čakajú na zásah zvonka, uťahujú sa do ulity stereotypu, zvyku, rutiny. Dostať sa z nej im pomáhajú iba náhody alebo nehody. Tlak skutočnosti drví ich predstavivosť, ale oni aj napriek tomu žijú ďalej. Kerata nám prostredníctvom príbehov o bezmocnosti dobrého človeka vo vzťahu k životu kladie otázky o smere nášho uvažovania o vlastnej existencii; o možnostiach jeho zmeny alebo nevyhnutnej korekcie; sugeruje tiež potrebu aktívne konať.

V štyridsiatich hravých príbehoch zo zbierky Malé domov hľadáme príslovečného dobrého človeka, ktorý je nám podobný, ba dokonca dôverne známy; napriek tomu, že ho poznáme, nemôžeme si z jeho marginálnych problémov prestať uťahovať a láskavo sa z neho smiať.
(Patrik Oriešek v recenzii pre Slovenský rozhlas)