Štyri príbehy

Štyri príbehy debutujúceho päťdesiatnika Bohumila Vženteka sú autobiograficko-realistické prózy, v ktorých sa autor úprimne pokúša priradiť k poctivému príbehu a zobrazeniu hlbšie posolstvo.
Organickú os štyroch poviedok tvoria nadväzujúce ročné obdobia - od leta cez jeseň a zimu po jar, čo v diele symbolizuje prechod od nádeje leta cez chorobu chladu a zimy k ironizovanej nádeji nastupujúcej jari.
Každý príbeh má svojich konkrétnych hrdinov i viac-menej presné časové a priestorové určenie, čo napomáha k pomerne širokému záberu na porevolučné Slovensko z pohľadu "malého" človeka, "zasiahnutého" zmenou režimu zoči-voči "neznámej" slobode. Autor má svoju koncepciu i písanie pod kontrolou, obdarúva čitateľa príbehom a pointou, "neotravuje" ho subjektivizmami, pózami, nezrozumiteľnosťou a neohuruje exkluzívnosťami ani erotikou či vulgarizmami. Štylisticky i obsahovo čelí manierom postmoderny.