Písanie Andrewa McMillana je surové a naliehavé. Jeho básne fungujú ako chválospevy mužského tela - mužského priateľstva a mužskej lásky -, sú plné svalov, občas šokujú, vždy sú však hlboko dojemné. Vo svojich intímnych, niekedy až bolestivo úprimných básňach nás autor vracia do obdobia detstva a skorého dospievania.