V próze Jany Juráňovej Rodinná oslava podniká rozprávačka introspektívne road movie po cestách svojich spomienok na mladosť i dospelosť, súvisiacich so širším rodinným zázemím. Súčasťou asociačného prúdu sa stávajú rôzne drobné príbehy z nepísanej rodinnej histórie.
Vo svojej novej knihe spojila známa prozaička a dramatička Jana Juráňová tri cudzie príbehy: sú civilné, uštipačné, ironické, melancholické, detailné, nahnevané, rezignované aj vyrovnané, no predovšetkým zrelé, plné rešpektu voči životnej sile svojich protagonistiek.
Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.
Pod žánrovým označením Mor(t)alitka sa skrýva mierne detektívna novela o zákulisí literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom, predovšetkým však o schopnosti slova – aj toho literárneho – ubližovať. Ak sa v literatúre stáva zo znásilnenia verejná vec „duchovnej kultúry“, nemusí to vždy zostať bez následkov. Kniha vychádza v druhom, upravenom vydaní.
Kniha trinástich poviedok a jednej hry vykresľuje lásky platonické, idylické, večné, každodenné, tragické, komické, mladé, staré, bulimické aj politické - jednoducho storaké lásky nebeské, no najmä pozemské.
Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej.
Ružena, Klára, Elena, mama. A jedna rodinná oslava, kde je takmer všetko inak. Alebo je všetko práveže tak. A jeden pohreb na konci. Ženské postavy Jany Juráňovej sa nemôžu sťažovať na to, že by zanikali v Žene, ktorú nielen literatúra tak často ťahá za nohy. Ženy sú orodovnice.
Keď Ružena prišla dnes dopoludnia do kostola, ako vždy pokľakla a zdvihla oči k oltáru. Dnes však mala vyhradené miesto v prvej lavici, spolu s mamou a ďalšími členmi rodiny. Skôr než prešla tých pár krokov, jej zrak skĺzol k sochám, čo stoja v malých bočných výklenkoch, vysunutých pred úroveň priestoru hlavného oltára.
Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.