Reedícia tejto zbierky nie je len potvrdením toho, čo si všimla dobová kritika v súvislosti s Osamelými bežcami, princíp, podľa ktorého sa poézia chápe ako „pohyb k ľudskosti“ a zároveň sa identifikuje s autenticitou „beatnickej revolty“, v hre je opäť dobovo novátorské koncipovanie významových vrstiev básne pomocou nesterilného, rôznorodého jazyka reflexie,
Poézia Petra Repku, ako ju poznáme z posledného obdobia, smeruje i pri zachovaní niektorých osamelobežeckých postupov k zvláštnej básnickej kontemplácii. Preusporiadanie obraznosti k spevavosti ducha má v predkladanom texte štruktúru ruženca. Toto rozjímanie sa má udiať v čase ako rozličné podoby hudby.
