Diluviálne lamentácie

Autor reflektuje negatívne zmeny v spoločnosti, tak v Európe, ako aj v celosvetovom kontexte. Ale reflektuje ich v časovom odstupe niekoľkých rokov, pričom bilancia výsledku nie je potešujúca. Hlas odporu musí silnieť a je to počuť aj u autora, ktorého prejav bol doposiaľ skôr jemný a introvertný. Dalo by sa povedať, že ide o Pauerov doposiaľ „najhlasnejší“, najkomplikovanejší a zároveň najmenej ekumenický a najmenej zmierlivý  text. Akoby v čase brutálneho sveta bolo treba aj vysoko štylizovanú rétoriku jeho predchádzajúcich kníh polarizovať a radikalizovať. Ak považujem jeho prechádzajúce texty za volanie po náprave, teraz ich čítam ako výkrik.  Čitateľ sa často neubráni smutnej otázke: Je ešte vôbec čas „všetko“ napraviť?
V predchádzajúcej monografii doc. Pauer pomenoval „duchovné znecitlivenie“ ľudí, ktoré teraz redefinuje radikálnejším slovníkom ako „omámenie ideologickými výparmi globalizmu, feminizmu, genderizmu a multikulturalizmu“. Autor sa tentoraz nevyjadruje diplomaticky ani alibisticky, ale vstupuje odvážne na pôdu, ktorú odporcovia jeho názoru môžu poľahky označiť za „konšpiračné teórie“.  Ale autorova (idealistická?) viera, že skutočná pravda a európske hodnoty napokon musia pretrvať, mu chvalabohu dovoľujú prejavovať sa slobodne.
Autorov apel je masívny, nemenný a je pevne ukotvený v najčistejších hodnotách ohrozenej tradičnej kultúry Európy. Z podnadpisu knihy Eseje medzi súmrakom a svitaním je zrejmé, že doc. Jozef Pauer verí, že po súmraku predsa len nastane svitanie.
Tomáš Surý