Najnovšia kniha Moniky Kompaníkovej, v ktorej príbehy plynú smerom k sútoku. Sú dni, z ktorých sa o sebe nič nedozviete, ale sú aj dni nezabudnuteľné, tie na sútoku. Ich koniec je začiatkom čohosi nového.
Krížom krážom som prešla vinice aj záhrady. Počula som húkať sirénu aj oznamovať príchod vlaku. Kráčala som prikrčená, nezastavovala som, len na križovatkách vydupaných cestičiek. Začalo pripekať a ja som zacítila hlad. Zjedla som niekoľko černíc a hrozno, strapec z každého vinohradu, najrôznejšie sorty. Kristián zmizol.
Monika Kompaníková sa po svojom poviedkovom debute rozhodla pre novelu, čím na seba prezradila i to, ako si vie poradiť so svojimi postavami na väčšej ploche. Jej Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Opäť ju zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve.