Autor je rodený básnik, aj keď sme si zvykli, že sa vyjadruje v prozaickom žánri poviedky. Počítanie na prstoch je po Dúškoch a Príbehu bez príbehu jeho treťou zbierkou, kde si - naopak - zvolil formu básne. Kniha obsahuje staršie i celkom nové texty, spolu magických 77 básní, ktoré sú priezračne jednoduché, zároveň gnómické i hravé.
Dušek je poetický realista, ktorý z detailov vytvára komplikovanú mozaiku vypovedajúcu o krásach, ale aj smútkoch ľudského života. Mladosť prežíval na Záhorí a v Piešťanoch. Atmosféra oboch regiónov modifikovala charakter mnohých jeho próz. Na Záhorie sa Dušek vracia aj v novele Pešo do neba.
Pamäť má veľa čakární. Dá sa do nich nakuknúť, zalistovať v živote, prepašovať zopár historiek a spomienok - z hlavy na papier. Písanie je jediný dovolený spôsob kradnutia: človek okráda sám seba. Pamäť je vývojka. Písanie je ustaľovač. A zrazu sú pred nami fotografie spomienok. Dušan Dušek aj v tejto knižke kradne zo života.
"Rád by som ostal chlapcom až do smrti, rád by som do svojich knižiek prepašoval samé prekvapenia. Ohňostroje, lety v zápalkovej škatuľke až na Mesiac, trochu smútku, trochu muziky..." Trochu, a možno aj viac, z toho všetkého je i v tomto výbere poviedok. Sú to poviedky o detstve, o dospievaní, mnohé z nich zo zbierok pôvodne určených deťom.
Niektoré knihy rastú postupne ako stromy, postupne sa im rozrastajú koruny, plné vzduchu, poletujúcich vtákov, plné ovocia. Príbehy spisovateľa Adama a jeho ženy, lekárky Škorice, sú práve z takýchto prírodných materiálov: každá haluz, každý konárik je ich ďalším a ďalším pokračovaním, vyrastajúcim z toho istého kmeňa.
Tri novely Dušana Dušeka z filmárskeho prostredia spája predovšetkým ústredné slovo z názvu knihy - láska. No nejde v nich len o lásku, či lásky medzi ženami a mužmi, o všetky jej láskyplné podoby.