Štrpkova zbierka Medzihry. Bábky kratšie o hlavu reprezentuje jednu z poeticky, esteticky najsilnejších a najoriginálnejších výrazovo-tematických i významových polôh slovenskej ponovembrovej lyriky. Pritom práve táto zbierka ako jediná z básnických kníh I.
Kniha výkladovo uchopuje a interpretuje básnické dielo Ivana Štrpku, ktorý patrí u nás k najznámejším a najpopulárnejším autorom, na druhej strane je však jeho poézia čitateľskou a čiastočne i odbornou verejnosťou prijímaná ako náročná, ťažko prístupná a zrozumiteľná.
Jon Fosse (1959) sa v súčasnej svetovej literatúre presadil najmä ako dramatik a prozaik, v Nórsku však neodmysliteľne patrí medzi najuznávanejších autorov aj v oblasti poézie. K básnickej forme má blízko v celej svojej tvorbe; citeľná afinita k lyrickému žánru výrazne dotvára svojráz jeho drám i próz.
Krátke eseje známeho slovenského spisovateľa Dušana Dušeka hovoria najmä o literatúre a umení. Dušan Dušek je slovenský básnik, prozaik, filmový scenárista, autor rozhlasových hier a literatúry pre deti a mládež. Dušeka vnímame ako prozaika a scénaristu s typickou drobnokresbou, poetizmom, obraznosťou, hravosťou i humorom.
Zbierka básní Mariána Milčáka sa rodí z otázok, ktoré majú svoj pôvod v uvažovaní o zmysle. Premýšľanie o zmysle (nielen ľudskej existencie, ale všetkého, čo jestvuje), má popri filozofickom a umeleckom aspekte aj svoj vedecký a spirituálny rozmer.
Najevidentnejším posunom v poézii, ktorá sa konfrontovala nielen s vývojom osobnostného zrenia autora, so skúsenosťami vo vzťahu so svetom, ale aj s literárnou tradíciou, resp.
Básnické dielo Ivana Laučíka predstavuje nespornú a trvalú, už aj literárnovedne vykázanú hodnotu a patrí k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v slovenskej poézii poslednej tretiny 20. storočia. V rámci Laučíkovej tvorby zaujíma osobitné postavenie práve zbierka Havránok, ktorá vyšla v prvom, neveľkom náklade vo vydavateľstve Modrý Peter v roku 1998.
Zbierka uzatvára neostentatívnu, no jasne rozpoznateľnú trilógiu, započatú predošlými knihami Okamih pred dopadom (2010) a Ako tieň na pľúcach (2014).
Výber z básní poľskej poetky strednej generácie v preklade Petra Milčáka. Básne Doroty Koman sú často, ako píše iný poľský básnik Jarosław Mikołajewski, básňami o láske, ale nie sú to básne milostné. V milostných básňach je najdôležitejší nedostatok odstupu.
Świetlického zbierka Nesamozrejmé je výberom z tridsaťročnej tvorby jedného z najvýznamnejších súčasných poľských básnikov, ktorý zostavil básnik Wojciech Bonowicz. V prípade týchto veršov ide o iný typ duchovnej poézie, než akú si zvyčajne pod touto nálepkou čitatelia predstavujú.
V Rakúsovej druhom výbere z reflexií o dielach našej aj inonárodnej poézie, prózy a teoretickej literatúry ide o typ odborných reflexií, pri ktorých metodologickým východiskom je selekcia takých literárnych diel, ktoré sa dajú prijímať afirmatívne. Orientácia na kvalitné umelecké a literárnovedné publikácie umožňuje autorke používať kritiku sympatie.
Rozprávková sága, ktorá sa odvoláva na najlepšie knihy tohto žánru (Alica v krajine zázrakov, Čarodej z krajiny OZ, Nevedkove dobrodružstvá, Muminovci a iné). Je to fantastika zakotvená v jazyku a vychádzajúca z reči. Text dopĺňajú pôvodné perokresby autorky.
V súbore textov esejistického charakteru sa prirodzeným spôsobom prejavuje autorovo profesijné zameranie (básnik, prekladateľ, vydavateľ, lektor slovenského jazyka v zahraničí).
Básne Ladislava Lipcseia v zbierke Svätým mečom predstavujú svet ako miesto pre zrod afirmatívneho vzťahu ku skutočnosti, kde sa všetko, čo sa má obvykle vnímať ako profánne, stáva sakrálnym. Lipcseiov lyrický subjekt má rád tento svet, ale jeho podobu napriek tomu dopĺňa svojskými presahmi a duchovnou transcendenciou.
Druhé, rozšírené vydanie nateraz poslednej Štrpkovej básnickej zbierky patrí nielen k vrcholom jeho básnickej existencie, ale zároveň k tomu najlepšiemu, čo vzniklo v súčasnej slovenskej poézii. Štrpkove texty sú dramatickým a naliehavým záznamom o dianí (najmä v sebe), v desivom prostredí, na pozadí (ne)apokalypticky prázdnych urbánnych kulís.
"Smútok je metafyzický sviatok, ktorý celebruje sám Život ako spomienkovú udalosť na božské nebytie. Na život pred životom a možno na život po smrti. Duša sa len s ťažkosťami vyrovnáva s nedokonalosťou tohto sveta, keďže jej otec je Dokonalosť sama. Človek je súčasťou prírody, ale jeho duša, to je nebo, ktoré sa nad ňou skláňa od nepamäti.
Rédeyova monografia sa zameriava na interpretáciu, resp. výklad lyriky Štefana Strážaya, ktorý svojím básnickým dielom predstavuje ojedinelú a celkom osobitú výrazovú polohu, so zvláštnym zreteľom práve na poetologické špecifiká jeho tvorby.
Próza Jána MIlčáka sa už tradične vyznačuje štýlovou inakosťou, strohým výrazom, ktorý vyvažuje miestami až básnická obraznosť. Autor viac smeruje k náčrtu celkového obrazu, na ktorom zreteľne hneď nevidíme všetko, ako k autentizujúcej a účelovej objektivizácii.
Poetika, akú prinášajú básnické miniatúry Viktora Suchého, je veľmi náročná, vyžaduje si od autora neobyčajnú mieru sústredenia, zaujatia javmi, ktoré ho obklopujú. Predstavuje doslova umenie koncentrácie. Výsledkom sú verše, pri ktorých bolo vážené každé slovo.
